Základ kázání: Mk 2, 18-22

 

(Kazatel: Pavol Bargár)

 

Milí priatelia v Kristu!

Určite už všetci z nás, aspoň niekedy, videli, či už v dokumentárnych filmoch o ďalekých končinách Zeme alebo na obrázkoch v náučných časopisoch, ľudí, ktorí sa postia z náboženských dôvodov. Väčšinou sú to zábery z Indie, ktoré predstavujú oddaných hinduistov – nazývajú sa jogíni, sádhuovia či arhati. Spravidla sú to vycivene a zanedbane vyzerajúci muži, ale nájdu sa aj ženy. Zarastení, neumytí, oblečení veľmi skromne (ak vôbec), vychudnutí. Svojím postením – teda správaním sa, ktorému prikladajú náboženský význam – chcú získať bližší vzťah so svojím bohom/Bohom.

Povieme si: Áno, presne takíto sú nekresťania, svojimi skutkami, skrze svoje zásluhy sa snažia získať si Božiu priazeň. Lenže situácia nie je až taká jednoduchá… Stačí si prelistovať niektorú knihu o dejinách kresťanstva a hneď sa pred nami vynorí iný obraz: napr. tzv. „púštni otcovia,“ ktorí sa priam až trýznivo postili a umŕtvovali svoje telá, rozmanití pustovníci, najrozličnejšie mníšske rády, atď., atď. Kresťanstvo je plné jednotlivcov či celých skupín, postiacich sa, aby tak prejavili svoje pokánie.

Tu si zase môžeme povedať: To sú katolíci, pravoslávni, apod. Ale my sme predsa evanjelici, protestanti! My vieme, že žijeme len z Božej milosti! Sme ako Ježišovi učeníci, radujúci sa z Pánovej prítomnosti. Avšak ani v evanjelictve nemáme jednoznačný pohľad na túto otázku. Zoberme si napr. smútok a trúchlenie v určité obdobie, v isté dni sa neje mäso, pred pristupovaním k Večeri Pánovej sa mnohé sestry a bratia postia…

Čo je správne? Mali by sme sa zachovať tak alebo tak? Pozrime sa na náš text. V Ježišovej dobe bolo možné – podobne ako je tomu dnes – stretnúť sa s ľuďmi patriacimi do najrozmanitejších náboženských skupín a spoločenstiev. Mnohé z nich sa vyznačovali dodržiavaním prísnych predpisov, napr. aj toho už spomínaného pôstu. Niektoré z týchto skupín boli Ježišovi veľmi blízke – napr. okruh učeníkov okolo Jána Krstiteľa, z ktorých sa niektorí po Jánovej smrti stali Jeho učeníkmi. Avšak, ako sa dozvedáme (v. 18), učeníci Pána Ježiša sa nepostievali. A to vyvolávalo údiv a snáď i rozhorčenie: Prečo sa Tvoji učeníci nepostia? Odpoveď Pána Ježiša je veľmi zaujímavá. Nezačne presviedčať ostatných, že pôst je nesprávny alebo zbytočný, že by sa nemali postiť, pretože to pre nich môže byť dokonca nebezpečné – mohli by spyšnieť a byť neoprávnene hrdí na svoje náboženské zásluhy. Nič také, On nevstupuje do otvoreného konfliktu, nepresviedča ostatných, že Jeho cesta je jediná správna. Namiesto toho vyjadruje evanjelium – radostné posolstvo: Moji učeníci sú naplnení radosťou. Ženích je medzi nimi, či môžu smútiť? Ja som ten Ženích a oni sa naplno tešia z mojej prítomnosti. Mohli by sme snáď ešte doplniť: Prečo im závidíte? Poďte i vy, hostina je pripravená! Stačí len vstúpiť.

Z tejto výpovede si môžeme vziať príklad i my. Nie napádať spôsoby a správanie našich blížnych, nie dokazovanie, že ich cesta je nesprávna. Naopak, pozitívne predstavenie našej viery a toho, čo túto vieru nesie, je to čo sa žiada. Máme ukázať tú radosť, v ktorej sme zakorenení. Áno, Ženích je s nami, nemáme dôvod (zatiaľ) smútiť. Áno, bratia a sestry, o toto ide v našom texte. Tieto verše nechcú byť nejakým moralizovaním alebo lacným poučovaním: toto je správne, toto je nesprávne. Toto konajte, tohto sa vystríhajte. Náš text chce byť v prvom rade posolstvom o radosti: silnej, neudržateľnej, takej, že ju žiadny pôst nemôže zakryť, žiadne trúchlenie zahatať. O radosti zo Ženícha. Máme i my takúto radosť?

Lenže nad touto radosťou a zvesťou o nej sa už ako čierna kavka vznáša mrak dní budúcich. A škrekľavým hlasom kuviká svoj ortieľ: Ženích vám bude odňatý a vy sa budete postiť! (v. 20) Učeníci sa majú pripraviť i na postenie. Ich kresťanstvo nebude len oslava, hostina, potešenie z prítomnosti Ženíchovej, ale i trápenie, ťažkosti, pôst. Ježiš bude mučený a ukrižovaný, cirkev prenasledovaná a hubená, pôst sa chtiac-nechtiac stane každodennou skutočnosťou.

A čo my? Ako chápeme našu situáciu? Máme Ženícha za vrchstolom? Prenasledovanie kresťanov u nás nie je, môžeme sa naplno realizovať, konať misiu, atď. Alebo je nám Ženích odňatý? Stále viac kresťanov je už len podľa mena, kostoly zívajú prázdnotou, cirkev akoby strácala dych… Máme sa ešte radovať alebo je už čas na pôst?

Náš odsek z evanjelia by veľmi dobre mohol skončiť na tomto mieste, v. 20. Tvoril by ucelenú jednotku. Avšak on pokračuje ďalej vv. 21 – 22: Nikto neprišíva na staré rúcho záplatu z nevalchovaného súkna… atď. Tieto slová sa na prvý pohľad zdajú byť „od veci.“ Najprv sa hovorí o pôste, o radosti so Ženíchom a vzápätí tu máme záplaty a staré nádoby na víno. Čo to má znamenať? Pôsobí to dojmom, ako keby to ani nepísala tá istá ruka, akoby to bol dodatok z inej doby, od iného autora. V Biblii sa s takýmito prípadmi stretávame nezriedkavo. Čítam nejaký text, hovorí sa o jednej veci, a zrazu hop! A s nasledujúcim veršom sa hneď dostávame akoby do iného sveta. Reč je o úplne inom a my sme z toho možno i zmätení. Až podrobnejšie štúdium alebo siahnutie po nejakej výkladovej knihe nám (snáď) ozrejmí prípadnú súvislosť.

Ako je to teda s naším textom? Pátrať po jeho pôvode a okolnostiach vzniku nie je teraz našou úlohou a pravdepodobne by sme sa ani ďaleko nedostali. Každopádne faktom zostáva, že vv. 21 a 22 nasledujú hneď po veršoch 18–20 a tvoria s nimi uzavretý myšlienkový celok, tzv. perikopu. To musíme vziať vážne.

Neviem, ako vás, milí priatelia v Kristu, ale mňa často mnohé biblické príklady či prirovnania zaskočia, šokujú. Niekedy neviem, ako im rozumieť, ako si ich vysvetliť. Cítiť, že pochádzajú z iného, nám vzdialeného myšlienkového sveta. Medzi ním a naším svetom je napätie, ktoré môže spôsobiť nedorozumenie. Napr. dnešný text: nová záplata na starom súkne (v. 21). Ja sa v šití a zašívaní až tak nevyznám, no zdá sa mi divné, prečo by mala nová záplata vytrhnúť kus starého plátna? Alebo nádoby na víno, v pôvodnom texte sa hovorí o kožených mechoch (v. 22). Keďže náš kraj nie je vinársky a ja nie som na víno odborníkom, nie je mi jasné, ako môže nové víno znehodnotiť staré nádoby… Každopádne, o vykreslenie detailov z ekonomického a hospodárskeho života vo vtedajšom Izraeli nášmu textu nejde. Ide mu o symbolické vyjadrenie skutočnosti, ktorá má súvis i s predchádzajúcimi veršami nášho textu, teda o pôste a o Ženíchovi. A tá skutočnosť je: mohutný, nezadržateľný príchod Božieho kráľovstva na túto zem. Jej sila, ktorú neudržia žiadne záplaty a žiadne nádoby. Radosť, ktorú so sebou prináša. Odvaha, ktorú dodáva. Príchod Božej pravdy.

To bola zvesť, ktorú potrebovala počuť mladá cirkev. Áno, Ženích vám bol odňatý, vy sa cítite opustení ako ovce bez pastiera, neviete ako ďalej. No nezúfajte! Nie ste na to sami. To, čo váš Pán zvestoval a žil, to prichádza. Nespútane, to čo mu stojí v ceste nemá žiadnu šancu. Nie je to len na vašich pleciach. Boh je s vami, buďte pokojní. On prichádza so silou nového vína.

Tento text mal potešovať prvých kresťanov, dodávať sily ich bytostiam a radostný lesk ich očiam. To, že im bol ich Pán vzatý, nie je definitívne. Prevahu má to, čo prichádza a oni sa nemusia strachovať.

A ako sme na tom my? Čo tento text znamená pre nás dnes? Ako sme už povedali, nechce byť len poučovaním a moralizovaním. Neposudzuje, neodsudzuje. Práve naopak, potešuje, povzbudzuje, pozýva.

Potešuje: áno, je to pravda, Ženích bol vzatý, Kristus bol ukrižovaný. Naše kostoly sú čím ďalej prázdnejšie, ľudia strácajú záujem o Evanjelium alebo mu nerozumejú. Ale to nie je posledné slovo. Práve do takéhoto sveta vstupuje kresťanská zvesť – kresťanská nie preto, že by jej pôvodcovia boli kresťania, ale je to samotný Kristus. Preto je nezadržateľná, nástojčivá, prekonávajúca všetky naše bariéry.

Povzbudzuje: Preto sa nebojme. Áno, je čas aj pre pôst, pre smútok. Môžeme sa i postiť. Lenže pred očami musíme vždy mať výhľad do budúcna. Ženích prichádza, poďme Ho privítať! Slnko vychádza, nastavme Mu tvár!

Pozýva: A zvesť evanjelia je tá, že my všetci sme pozvaní, aby sme boli pri tom. Sme pozvaní na radostnú hostinu so Ženíchom. Tá sa bude konať. Hostiteľom je sám Hospodin. Už sa píšu pozvánky, už sa vysielajú poslovia. Je pre všetkých. Bez rozdielov, bez predsudkov, bez odsúdenia. Sme ochotní sa jej zúčastniť? Alebo ju Ženích usporiada na iných kontinentoch a my zostaneme, možno postiaci sa, za dvermi? Amen.